Knihy a časopisy

JÚLIUS KRÚDY: PODOLÍNSKE STRAŠIDLO. Román. Preložil E. B. Lukáč. Vydal Spolok Tranoscius ako VII. sväzok „Tvorby”. Strán 212. Broš. 32 Ks.

Slovensko bolo pre maďarských spisovateľov vždy príťažlivým prostredím, do ktorého vkladali dej svojich románov. Azda preto, že táto zem, ktorá sa svojím podnebím, vzhľadom a složením obyvateľstva tak odlišovala od vlastného, čisto maďarského územia, predchodila Maďarom ako vlasť romantiky, starých zrúcanín a strašidiel. Tým si možno vysvetliť aj obľúbenosť maďarských historických románov, čerpajúcich dej z tohto prostredia, a ako najmarkantnejší príklad postačí tu uviesť len Jókaiho román „Levočská biela pani”. Lež aj spoločenský život, omnoho patriarchálnejší ako na Dolnej zemi, jeho rôznorodosť a pestrosť lákala na druhej strane maďarských humoristov, aby v ňom odhaľovali vzťahy k centrálnemu uhorskému životu a v takých menších románových skladbách Mikszáthových neraz možno nájsť časti, v ktorých sa sám maďarský autor dobromyseľne uškŕňa nad neškodnou obmedzenosťou hornouhorského zemianstva, ktoré stratilo svoje vzťahy k ľudu a pri hľadaní nových, primeranejších svojmu spoločenskému postaveniu neraz sa zosmiešnilo zdôrazňovaním svojej solidarity so zemianstvom maďarským.

Aj Krúdyho román „Podolínske strašidlo” je zameraný predovšetkým na to, aby vzbudil fabulačnou schopnosťou, evokovaním niekde fantastického, inde zas patriarchálneho prostredia v čitateľovi dojem, že autorovou zásluhou sa približuje k oblastiam, ktoré sú mu ináč vzdialené a ovzdušie ktorých zažíva ako soznamovanie sa s niečím dosiaľ nevídaným a nepoznaným. Krúdy však vie, ako sa už ošúchaly tvárne prostriedky tohto románového okruhu v maďarskej literatúre, a preto si volí takú rozprávaciu metódu, ktorá rozbíja hneď na začiatku fabulu len preto, aby ju potom mohla zas postupne z jednotlivých fabulačných vrstiev skladať.

Uhorský zeman Kavacký z hradu Nižderu a Riminský, podolínsky boháč z kniežacieho rodu, sú ústredné postavy tohto románu, ktorých osud je spätý s osudom Nemky z Heidelbergu, Alžbety Wartovej, a chudobného slovenského sedliackeho dievčaťa, Ančurky Príhodovej. Nie je náhodné, že spisovateľ zpočiatku odlučuje od seba jednotlivé postavy, že úmyselne nám neodhaľuje tajomnú spojitosť medzi nimi, a len táto rozdvojenosť je na príčine, že záujem o rozriešenie záhady okolo nižderského hradu v čitateľovi stále rastie.

Romány s podobnými dobrodružnými námetmi bývajú literárnymi teoretikmi odsúvané na periferiu literárnej tvorby. Závisí to však od fabulačných a štylistických schopností autorových, či je toto odsúvanie oprávnené alebo nie. A posudzujúc s tohto stanoviska Krúdyho román, musíme ho pokladať za autonomný literárny druh, ktorý má svoje samostatné miesto po boku románových druhov ostatných.

Z[oltán]. R[ampák].

(Slovenské Pohľady /Bratislava/, 1942/2. /február/ 127. p.)